Čtení na tyto dny

Na dlani

Javorový list
přikryl město dlaní
a obrátil dlaň do všech koutů

Listem rozsvěcené světlo
puká brázdami smogových ulic
líhnoucími karburátory

V listu je vzkaz
abychom kmenům podali ruce

List nese varování
že nad kameny vyrvanými v lomech
jsou plíce města zaprášené

(Jindřich Zogata) 

 

Doporučujeme ke čtení

Jak jsem se od strachu ze šelem dostal k jejich mapování

Miroslav Kutal, č. 3/2018, s. 2-4

Konflikt vlka s hospodářskými zvířaty – dosavadní zkušenosti se zabezpečením stád

Petr Kafka, Hana Heinzelová, Ladislav Pořízek, č. 3/2018, s. 16-19, pro předplatitele

Ludvík Kunc, laureát Ceny Josefa Vavrouška za dlouhodobý přínos za rok 2017

Jiří Beneš, č. 3/2018, s. 36, pro předplatitele

Vyznání

Antonín Kostka, Ivo Dostál, č. 3/2018, s. 46-47, pro předplatitele

Městská divočina v zajetí romantismu

Barbora Bakošová, č. 2/2018, s. 2-4

Cestičky evoluce v betonové džungli

Jaroslav Petr, č. 2/2018, s. 5-6, pro předplatitele

Chvála zpustlé zahrádky potřetí

Jan Lacina, č. 2/2018, s. 20

„Nepotřebuji nic vědět, potřebuji něco cítit“ – S Matějem Lipavským rozmlouvá Petr Čermáček

Matěj Lipavský, Petr Čermáček, č. 2/2018, s. 40-41, pro předplatitele

Krajina srdca


Andrej Bača, č. 1/2000, s. 12

Už ako chlapca ma otec brával do Jánošíkových dier, na Veľký a Malý Rozsutec a iné časti hrebeňa Krivánskej Malej Fatry, často vychádzajúc z priestrannej Vrátnej doliny. Veľmi ma priťahovalo šplhanie sa po schodíkoch skál, po puklinách a rebríkoch - bolo to vecou mojej chlapčenskej hrdosti. Už vtedy som mal rád Veľký Rozsutec pre dobrodružstvo a námahu na jeho chodníkoch a skalách. A Malý Rozsutec som mal a mám azda ešte radšej - pre jeho celistvosť a úhľadnosť a aj pre to, aký je malý. Robil som si z neho zábery spod Medzirozsutcov skoro zakaždým, keď som tadiaľ prechádzal, vrátane prvých pokusov jednoduchým aparátom s čiernobielym filmom. Postupom času som sa najmä v tomto kútiku Malej Fatry začal cítiť dobre, ako na mieste, ktoré dôverne poznám. A teraz už aj so spomienkami, ktoré sú mi tým bližšie, čím viac sa vzďaľujú do minulosti. Zvláštne som vnímal prvé vankúše trávy, ako som sa vynáral z lesa nad Dierami, tiež rozvetvený chodník z odkrytej hnedej hliny, čo sa vinie pomedzi tieto zelené strapaté trsy. Ako sa lúka rozširuje a z lesa zostávajú už len ostrovčeky smrečkov, pozoroval som typickosť, ktorú si niesla horská lúka, ktorá bola niekedy pasienkom: najčastejšie s listami alchemilky, ktoré si strážili posledné kvapky rosy. A potom sa mi otvoril pohľad na Malý Rozsutec a o kúsok ďalej na lúčne sedlo medzi Rozsutcami nad hranicou smrekov.

Aj keď som tam ovce asi nikdy nestretol, vedel som si živo predstaviť ich pomaly sa popásajúce stádo a neodmysliteľný zvuk ich zvoncov. Myslel som na pastierov, ktorí tu s nimi prežili väčšiu časť roka - niekedy viacerí, niekedy osamotení, pomalým krokom ženúci ovce po paši, inokedy zasa v tvrdej robote okolo stáda pri košiari alebo v noci napoly bdelí na stráži. Myslel som na nich, ako asi vnímali les a lúku, po ktorej chodili, a ako im prirástli k srdcu, ako mali čas vyrobiť si nejakú píšťalu, azda aj fujaru - a ako to tam mohlo znieť. Napadlo ma, ako a čím žili tí, čo im na leto zverili ovce - jednoduchí ľudia zo Štefanovej, Terchovej a z kopaníc okolo. Ako sa namáhali, čo ich tešilo, aké mali srdcia, keď si vedeli tak pekne ozdobiť svoje domy a oblečenie a všeličo povedať hudbou a tancom. A vôbec, ako vyzerala Vrátna dolina pred pár sto rokmi? Čosi mi dal tušiť jeden starý záber Tiesňav s lúkou v nive Vrátňanky a starou poľnou dvojkoľajovou cestou vedúcou popri kríži medzi dvoma lipami. Ale ako vyzeral tento kaňon ešte bez nej?

Avšak nielen pre Malý Rozsutec mám rád Malú Fatru. Zvláštne, že stále hovorím o niečom „malom“ a pritom je tu sústredená azda všetka rozmanitosť tvarov, aké môžu mať vrchy a doliny. Práve preto je krajinou môjho srdca. Raz som si v mysli urobil okruh po jej vrcholoch a spojil tak akoby niťou väčšinu jej klenotov. (Raz si to prejdem naozaj.) Začal som strmo v Tiesňavách doprava po Jánošíkovom chodníku smerom na Sokolie. Hoci je zarastené lesom, kvôli vápencu je zubaté a rozoklané. Taký je Chočský príkrov. Prešiel som cez sedlo Príslop na Baraniarky, Žitné a Kraviarske, ktoré majú už hladšie tvary, hoci sú tiež strmé. Siahajú vyššie, ale protichodne patria ku geologicky nižšej vrstve — ku Krížňanskému príkrovu. Ďalej som sa cez odkrytý Pekelník dostal po hlavnom hrebeni na Veľký Fatranský Kriváň - ostrý, skalnatý, najvyšší. Tieto časti už považujem za vysokohorské - dosť sa podobajú Nízkym Tatrám. Je tu obal jadrového pohoria a na južných svahoch samotné jadro, odkryté a vyzdvihnuté pozdĺž zlomu. Je to zvláštne - vystúpil som na najvyšší vrchol pohoria a pritom som zostúpil do jeho najväčších geologických hĺbok. V mysli pokračujem ďalej po hrebeni cez podobný Chleb, Hromové a Steny na Poludňový grúň a cestou pozorujem, ako sa ich obrysy zmäkčujú. Tu som na polceste - akoby na „poludnie“ podľa Grúňa, najviac vysunutý smerom k Tiesňavám, východisku mojej myslenej cesty. Schádzam ďalej do sedla a plynule, hoci strmo vystupujem na oblý Stoh. Ten je taký hladký a kopovitý, že si naozaj zaslúži svoje meno. To už geologicky opäť stúpam z obalu na Krížňanský príkrov, ktorý je typický práve takouto oblosťou tvarov. A opäť ďalej: cez Medziholie na zvráskavený a dopukaný mohutný Veľký Rozsutec. To som už opäť v Chočskom príkrove. Obrysmi je Rozsutec jedinečný, líšiaci sa od iných. Je to výrazný klenot tejto zbierky. Po ňom mi stačí prejsť už len cez Sokoliu podobné lesnaté Boboty a zbehnúť do Tiesňav, kde som začal.

Mimovoľne mi táto cesta pripomína ľudskú životnú cestu: po tiesňave narodenia a strmosti prvého učenia človek vystupuje stále vyššie k svojim vrcholom, silný a rázny ako Kriváň. Prechádza k svojmu „poludniu“ a jeho črty sa čoraz viac zmäkčujú. Až cez Stoh prejde k zrelému a zvráskavenému Rozsutcu, aby zostupoval nižšie, možno slabnúc - k druhej „tiesňave“ svojho života - smrti. Tam uzatvára svoj okruh.

Vrátna so svojím okolím je naozaj krajinou môjho srdca. Je však aj „krajinou srdca“, ako som ju nazval na začiatku. Prišiel som na to až po čase: cesta, ktorú som z Tiesňav prešiel cez Kriváň, Poludňový grúň v jej strede a Rozsutec má aj v skutočnosti na mape tvar srdca. Tak sa ponúka za krajinu každého srdca, nielen toho môjho. Každého srdca, ktoré sa bude učiť vidieť ju.


Andrej Bača - študent odboru environmentalistiky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

csop veronica
facebook
Naším posláním je podpora šetrného vztahu k přírodě, krajině a jejím přírodním i kulturním hodnotám.
ISSN 1213-0699 | ZO ČSOP Veronica | Panská 9, 602 00 Brno | mapa stránek časopisu