Čtení na tyto dny

Kde strom má srdce

Kde strom má srdce
ptáci vědí

Nad tryskající piliny
zvedli křídla

Slyšeli jste slavíky tlouct?

Pila ječí
Láme se
stín světla jadrného dření
Větev o větev

Zaslechli jste někdy
tlouct slavíky?

Srdce chycené
v obráceném hnízdě?

(Jindřich Zogata) 

 

Doporučujeme ke čtení

Je hospodaření s půdou udržitelné?

Milan Sáňka, č. 1/2018, s. 2-5, pro předplatitele

Obrazy vonící hlínou

Jan Lacina, č. 1/2018, s. 31-33, pro předplatitele

Několik životů Jana Čeřovského

Jan Plesník, č. 1/2018, s. 42-43

Chvála bláznovství Antonína Bučka

Miroslav Kundrata, č. 1/2018, s. 44-46

Břehule: ubývající druh doplácející na proces EIA

Petr Heneberg, č. 4/2017, s. 2-4, pro předplatitele

Doc. RNDr. Karel Hudec, DrSc.: jeho prínos pre československú ornitológiu zo slovenského uhla pohľadu

Anton Krištín, č. 4/2017, s. 16-17, pro předplatitele

Karel Hudec, nejen ornitolog

Milan Peňáz, č. 4/2017, s. 20-23, pro předplatitele

Ochrana netopýrů = ochrana budov před guánem

Daniel Horáček, č. 4/2017, s. 32-34

O pralesoch a ľuďoch


Karol Ujházy, č. 4/2009, str. 1-3

Prales - vrcholná forma vývoja ekosystému - fascinuje všetkých ľudí, ktorých srdce horí láskou k prírode, láskou k stvoreniu nenarušenému človekom. Od rekreujúcich sa turistov, milovníkov divočiny, ochrancov prírody, lesníkov až po vedcov. Každý z nich vstupuje do pralesa s očakávaním mimoriadnych zážitkov či poznatkov.

Často sa však naše predstavy celkom nezhodujú s realitou, a preto niektorí odchádzajú z pralesa sklamaní. Turista môže byť sklamaný, že musí prekračovať hrubé kmene, alebo naopak, že chodník končí na hranici pralesa. Ochranár sa môže zase hnevať, keď stretne v pralese ľudí, ktorí narušujú jeho pokojný vývoj, lesníci sa pohoršujú nad odumretými stromami, ktoré hnijú bez úžitku, akademik a vedec je v rozpakoch, keď sa prales vyvíja inak, než sa píše v múdrych knihách… Namiesto obdivovania prírodných procesov sa potom vedú polemiky a spory v médiách, rôznych viac aj menej odborných fórach a na stránkach vedeckej literatúry. Kladieme si otázku čo robiť, keď sa prales mení, keď sa vyvíja iným smerom, ako sme očakávali, želali si a plánovali? Niektorí lesníci navrhujú prales „opraviť“ čiže dopestovať do „pôvodnej“ podoby. Niektorí ochranári navrhujú nechať bez zásahu, iní navrhujú zrušiť chránené územie, keď sa zmení alebo zanikne „predmet ochrany“. Ak nám mladé jedličky v jedľovej bučine žerie zver, niektorí navrhujú zver vystrieľať, iní oplotiť rezerváciu, iní nechať tak. Ak nám trávnatá dubina podrastá hrabom, naopak navrhujeme obnoviť pastvu v lese, ktorú zakázala už Mária Terézia. Ak nám staré smreky žerie lykožrút, chceme ich odkôrňovať, aby nezožral celý prales.

Zdá sa mi, že sa s pralesmi v strednej Európe zamotávame tým viac, čím dokonalejšie ich chceme mať, čím viac kritérií majú podľa nás spĺňať. Logicky mnohých tieto postoje vedú k záveru, že pralesy v našich krajoch neexistujú. Do určitej miery je s tým treba súhlasiť. Určite v strednej Európe neexistuje miesto, ktoré by nebolo priamo ovplyvnené človekom, a pochopiteľne nepriamo je človekom modifikovaná celá biosféra cez zmeny ovzdušia a klímy. Keď sa však na lesy pozrieme menej prísnym okom, zistíme, že máme dosť veľa porastov, ktoré už stáročia neboli cieľavedome ovplyvňované človekom. Polemiky o tom, do akej miery sú tieto lesy pôvodné a či sú to pralesy, alebo „len“ prírodné lesy, sú podľa mňa kontraproduktívne.

Dôležité je, že miesta, kde sa les dlhodobo samovoľne vyvíja, skutočne existujú, a dúfam, že sa aj naďalej zachovajú. Okrem niektorých ochranných lesov ide väčšinou o prírodné rezervácie, a tak zachovanie pralesov do značnej miery závisí od prístupu k rezerváciám. Na Slovensku v súčasnosti prebieha čiastočne skrytý a čiastočne otvorený boj o ne. Samozrejme sú tu ľudia a kruhy, ktorí nechápu ich význam a najradšej by ich zrušili. Chápem pri tom súkromných vlastníkov, ktorí získali naspäť svoj les, ale hneď zistili, že ho nesmú užívať, dokonca ani do neho vstúpiť… Mrzí ma však značné nepochopenie zo strany štátu, ochrany prírody a lesníctva. Na jednej strane sa štátne lesníctvo a ochrana prírody vďaka mnohým osvieteným osobnostiam za zachovanie pralesov zaslúžili. Na druhej strane sa však ukazuje, že v súčasnosti nevieme presne ako ďalej. Podstatná časť odbornej verejnosti nie je vôbec stotožnená s myšlienkou nechať čo len 2 % slovenských lesov bez hospodárskych zásahov.

Nepochopeniu do značnej miery napomáhajú tzv. „katastrofické“ zmeny lesných ekosystémov, ktoré v posledných desaťročiach postihli najmä smrečiny. Dôvodom sú klimatické zmeny s extrémnymi výkyvmi počasia, ale aj fakt, že porasty, ktoré boli subjektívne vyberané do rezervácií v 20. storočí, boli väčšinou v štádiu optima a po niekoľkých desaťročiach sa začali prirodzene rozpadávať. Veľa lesných rezervácií bolo založených v pôvodne hospodárskych alebo aspoň extenzívne využívaných porastoch, kde k rozpadu muselo zákonite dôjsť. To však mnohých zaskočilo. Predstavovali si stabilné porasty, ktoré budú len starnúť a hrubnúť a pomaly sa obnovovať. Zaskočená je aj ochrana prírody, ktorá vďaka rastúcej byrokracii začala hodnotiť „priaznivý stav biotopov“. Je les s odumretou stromovou etážou v priaznivom stave? Väčšina odpovedá že nie, dokonca preraďujú plochy do iných typov biotopov, niektorí chcú rušiť rezerváciu a nahradiť ju inými, zatiaľ stojacimi porastmi.

Problém je podľa mňa v našom krátkodobom a subjektívnom pohľade na les. Mali by sme sa trochu povzniesť, zbaviť sa romantických predstáv a dokázať vidieť vývoj lesa v minulosti a predstaviť si vývoj do budúcnosti. Pri prirodzenom veku stromov zhruba medzi 150 - 500 rokmi tento pohľad musí byť široký niekoľko storočí až tisícročí. To nám umožní vidieť momentálny „dynamický incident“ ako malý stupienok dlhého schodiska postglaciálneho vývoja ekosystému. Toto nám pomôže chápať stabilitu klimaxového lesa oveľa pružnejšie. Keď si uvedomíme rozkolísanosť klímy za posledných desaťtisíc rokov, tak nás nemôže prekvapiť, že niektorá drevina začne v určitom období ustupovať a iné sa naopak rozširovať. Ešte širší pohľad si vyžaduje zakomponovanie človeka do tohto vývoja. Vývoj lesov sa od vývoja ľudskej spoločnosti nedá oddeliť, keďže prebiehajú paralelne niekoľko tisícročí. Je len pochopiteľné, že sa bude meniť druhové zloženie a štruktúra lesov po zániku mnohých historických foriem využívania krajiny, ako bola pastva v lese, uhliarstvo, hrabanie steliva, a po vzniku nových, ako je mechanizácia ťažby, organizované poľovníctvo a nepriamo pôsobiaci priemysel a doprava. Pralesy nie sú v krajine izolované a všetko z toho sa ich do určitej miery dotýka.

Príkladom môže byť vývoj známeho Dobročského pralesa, chráneného od r. 1913. V 30. rokoch 20. storočia bol charakterizovaný ako smrekovo-jedľový s prímesou buka. Konštatuje sa problém s pastvou dobytka. V okolí pralesa sa našli stopy po milieroch. V priebehu 20. storočia pominuli problémy s dobytkom, naopak nastúpila jelenia zver a imisie. Porasty boli ponechané bez zásahu. Bol tu sledovaný výrazný pokles zastúpenia jedle (často vyše 400-ročnej). V poslednom desaťročí hromadne odumiera smrek v častiach, kde z neznámych dôvodov dominoval viac ako 150 rokov. Smrek je podrastený súvislou vrstvou buka. Jedľa sa obnovuje, ale len vzácne odrastá, smrek sa regeneruje prakticky len na mŕtvom dreve. Dnes jednoznačne dominuje buk. V prevažne bukových porastoch sa ale zmladzuje najmä javor horský a jaseň, ktoré sú do určitej miery blokované jeleňou zverou. O zmenách v zložení bylinnej a machovej etáže vieme veľmi málo, o zmenách ostatných zložiek ekosystému ešte menej. Jasné je však, že 19. (asi aj 18.) storočie patrilo pri doznievaní „malej doby ľadovej“ ihličnanom, koniec 20. buku a budúcnosť možno buku s cennými listnáčmi.

Podobný vývojový trend je doložený aj z ďalších slovenských pralesovitých rezervácií, ako aj z českých a moravských pralesov vďaka ich dlhodobej ochrane a sledovaní. Minimálne znalosti máme ale o vývoji po veľkoplošných disturbanciách, ktoré nepochybne prebiehali aj v minulosti, ale ochrana takýchto plôch v rámci rezervácií sa zatiaľ jednoducho nepodarila. V tomto prípade sú zmeny ekosystémov ešte výraznejšie ako v spomínaných prípadoch maloplošnej dynamiky.

Isté je, že lesy aj pralesy sa stále menia. Ako sa k tomu postaviť? Budeme opravovať prírodu, meniť hranice rezervácií? Naopak, z týchto zmien sa môžeme tešiť. Veď zmena je život. Dynamika lesa, ktorý sa kontinuálne prispôsobuje meniacim sa podmienkam, je pre nás veľkým poučením. Prírodné procesy sa ukazujú dlhodobo najefektívnejšie, a preto nám ich sledovanie pomôže riešiť problémy za hranicami rezervácií. Ochrana pralesa teda nesmie spočívať na ochrane „priaznivého stavu“, ale na ochrane prírodných procesov s prijatím každej alternatívy jeho ďalšieho vývoja a akceptovaním nepriamych vplyvov ľudskej spoločnosti. Jediné, čo by sme mohli pre pralesy urobiť, je snaha o zmenšenie týchto nepriamych vplyvov, ktoré vyplývajú prevažne z konzumného spôsobu života dnešnej spoločnosti. Z toho teda vyplýva záver: neopravujme pralesy, opravujme seba!


Ing. Karol Ujházy, PhD. - Katedra fytológie Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, SR. Autor sa venuje dynamike vegetácie - sukcesii a vývojovým procesom v prírodných lesoch. ujhazy(zavináč)vsld.tuzvo.sk

csop veronica
facebook
Naším posláním je podpora šetrného vztahu k přírodě, krajině a jejím přírodním i kulturním hodnotám.
ISSN 1213-0699 | ZO ČSOP Veronica | Panská 9, 602 00 Brno | mapa stránek časopisu