Čtení na tyto dny

Pohyb

Je také únava
teprve tisíciletého jazyka
(mé řeči)

Je také únava
teprve dvousetletých stromů
(mé ulice)

Louka navečer povadla —

Už dlouho nepršelo
a neozval se cvrček
(má duše)

Auta na vzdálené dálnici
svítí  Třou si
pneumatiky o asfalt

ropný derivát
o ropný derivát
a ropný derivát

je žene

(František Schildberger)

 

Byť krajinou


Andrea Uherková, č. 2/2016, s. 1

Krajina pre mňa vždy predstavovala čosi sčasti abstraktné, sčasti konkrétne. Môžem sa v nej pohybovať, skúmať jej štruktúry a prvky, no najmä ju môžem vnímať. Ak v nej viem čítať, pomáha mi pochopiť samú seba, hovorí mi, že nie som len jej pozorovateľom, ale aj súčasťou…

„Krajina je to, proč lidé lezou na rozhledny,“ vraví Václav Cílek. Je to tak - keď idú ľudia na výlet, zväčša kdesi vylezú. Čím vyššie, tým lepšie. Z výšky vieme krajinu akoby lepšie poňať, chápať v širších súvislostiach. A zároveň zisťujeme, akou zanedbateľnou čiastočkou sme my v porovnaní s ňou…, no predsa ju pretvárame a dokážeme na nej napáchať veľké škody. A ako ľahko, keďže ona sa nebráni. Veľký človek občas zabúda na svoju malosť.

Krajina je však aj stromom, pod ktorý si líhame v horúčavách, riekou, ktorej prúd nás unáša, cestou medzi poľami. Je tiež sídlom, domom a domovom. Verím, že keď človek na chvíľu spočinie pod stopäťdesiatročnou hruškou, bude trochu iný. Na druhej strane, keď vezme do ruky pílu a ten strom spíli, bude iná krajina.

Možno sa tak zle správame ku krajine práve preto, že častejšie držíme v rukách píly, než si pod tie stromy líhame a načúvame im. To, ako sa staráme o krajinu, veľa hovorí o nás. Preto ma mrzí, že z mnohých článkov tohto čísla zaváňa skôr negatívny trend. Je paradoxom, že kedysi mali ľudia o krajine menej vedeckých poznatkov, nevedeli ju presne definovať, neriadili sa Európskym dohovorom o krajine, a predsa s ňou žili vo väčšom súlade ako my, „vzdelaní“ ľudia. Možno je to tým, že sme sa od nej odpojili - bariérami, cestami, stavbami, ale najmä myšlienkami a dušou. Trávime v nej tak málo času, že ju nestíhame spoznať, pochopiť, prijať a vytvoriť si k nej blízky vzťah, ako k dôvernej priateľke. Priateľom predsa človek neubližuje.

Na Slovensku je krajina naozaj pestrá, ako aj ľudia. Sú to stáročia vzájomného pôsobenia. Pozitívne je, že aj dnes existuje mnoho „hovorcov“ krajiny, ktorí sa neboja postaviť sa za ňu, keď jej niekto ubližuje. A ako vraví Viliam Klimáček: „Keď si tisíc trpaslíkov dupne, aj nejeden veľký obor pred ich dupotom zdúchne“. Obra si môžeme v tomto prípade predstaviť ako developera, ktorý chce stavať malé vodné elektrárne na Hrone, ťažiť kalamitné drevo v prírodných rezerváciách alebo búrať historické budovy a stavať namiesto nich nové, zo skla a ocele. O dupajúcich „trpaslíkoch“ sa dočítate v tých pozitívnejšie ladených článkoch čísla.

Snažme sa načúvať krajine a vnímať jej „mystérium“ aj preto, aby sme vedeli, kedy si za ňu dupnúť. Závisí totiž na tom nielen to, aká bude ona, ale aj to, akí budeme my.

Prajem vám príjemné čítanie. Odporúčam vychutnať si ho v tichu krajiny - tej vašej.

Andrea Uherková

csop veronica
facebook
Naším posláním je podpora šetrného vztahu k přírodě, krajině a jejím přírodním i kulturním hodnotám.
ISSN 1213-0699 | ZO ČSOP Veronica | Panská 9, 602 00 Brno | mapa stránek časopisu